Ako voda

Čo nás oslabí a čo nás posilní

Nebo plače a slzami Zem sa napája,
vyprahnutými perami prijíma dážď,
aby ovlažila telo, čo suchotou ju ubíja.
Obloha praje jej to, nevie, čo je zášť.

Nebo už černie a slnko je stratené,
však lístkami kvet hore sa upína,
nebojácne dotýka sa tých kvapiek,
pomaly silnie, kým voda ho objíma.

S pohľadom upreným v korunu stromu,
čo nad ním pyšne sa týči v nebesá,
sleduje dianie oblakov, kým dôjde k tomu,
že stratia sa a slnko si hlasno zaplesá.

A s úsmevom rozžiari farbou sa svetu,
vôňou sa ovinie, svetom si letí,
nech dozvie sa každý na tomto brehu,
že šťastné je, že slnko mu zas svieti.

Aby potom opäť objalo sa s nebom,
keď slzami dažďa osloví ho znovu,
lebo takto je to správne, letieť svetom,
raz si proste hore a raz opäť niekde dolu.