Boreas
O severnom vetre a jeho sile
Čo stalo sa, že tak prudko prišiel?
Šaty tvoje ako jesenné lístie strháva.
Zľutovania nemá, hrá bez pravidiel.
Prudkosťou svojou všetko zdoláva.
Z minulých čias víťazstvom posilnený,
pánom prírody sa zrazu teraz stáva.
Nikoho sa nepýta, takto je už naučený.
Silu svoju na vedomie všetkým dáva.
Stromy poslušnosťou klonia už koruny.
Oslabené lístie vzdá sa vetru bez odporu.
Silou svojou rozozvučí všetky struny,
sťa hral by na noty Bachovho chorálu.
Bez súhlasu objíma ti každý kúsok tela
silou svojou nečakanou, až vyrazí ti dych.
Vzoprieť sa nedokážeš, hoc by si to chcela.
Teraz vidíš kto si, vedľa neho veru nik.
Ako stromy poslušne si skloníš i ty hlavu.
Hľadajúc si v tele svojom útočište závetria.
No práve to snáď rozhnevá ho opäť znovu,
nečakanú odozvu i divé zvery teraz zavetria.
Rozhnevaný odporom, človeka tak slabým,
čo odvážil sa svojou poslušnosťou vzoprieť,
zrýchli rýchlosť prudkú až sa stáva dravým,
krutosť svoju dáva všetkým vôkol uzrieť.
Či slza malá z oka tak náhle vypadnutá
obmäkčiť smie ľadové tyranovo srdce?
Snáď áno, lebo práve stojíš si tu užasnutá,
že vedľa teba strom mohutný už pukoce.
A či tak ti na vedomie milosť svoju dáva?
Prestrašené oči v úžase otvoríš si nemom.
Však náhle sila severného vetra už ustáva.
Boreas skrotený bol snáď samým nebom.
Prekvapená udalosťou odpoveď si hľadáš.
Či môže preukrutná sila silou skrotená byť?
Ktosi odpoveď pošepne ti skôr ako sa nazdáš:
Príroda spravodlivé zákony smie uplatniť.