Zlodejka

Aj o tom, že si niekedy niečo vzácne sami necháme vziať…

Ukradnuté chvíľky radosti a spotené telá.
Zistila si dávno, že nie je toho veľa,
čo spája vás dvoch v jedno spoločné.
Zamýšľaš sa nad tým denne, však zbytočne.

Roky pomaličky plynú a čas sa tebe kráti.
Čakala si asi, že niekto iný sa kamsi stratí.
Však včera náhle krehká bublina ti spľasla.
Nad údelom svojim v tichosti si žasla.

Kroky tvoje teraz zdajú sa byť mylné.
Chceš žiť inak šťastne, cítiš nedochvíľne,
že stratila si cestu svoju, tak sa asi vrátiš.
Zamýšľaš sa nad tým, koľko toho stratíš.

Však kompromisy dávno vzali ti to cenné,
čo trápilo ťa roky, pomaličky, no denne.
Úsmev mizol z tváre, smútok zahalil ti zrak.
Hlavne si nič nevyčítaj, nechaj všetko tak.

Opráš svoju nádej, nech úsmev krášli tvár.
Nájdi cestu šťastia, veď načo ti je svár?
Dlaňami si pretri zrak, nech uvidieť smie ti,
čo dávno každý vie, že slnko ďalej svieti.

Že kradnúť nesmieš, bo budeš okradnutá
a pravá láska zostane ti niekde zabudnutá.
Že kúsok rozkoše, či chvíľka zaľúbenia
nenahradí to, čo krehko vchádza ti do snenia.

Že zločin pácha zlo a ono si ťa všade nájde,
nestratí sa niekde, keď slnko v noci zájde.
V myšlienky sa vryje, v hrudi zvádza boj
o to háda sa s dušou, aký život tvoj by bol.

Tak chceš to teraz zistiť, máš na to odvahu?
To hľadaj v sebe, slová iných neber na váhu.
Poďakuj sa Láske, za to všetko, čo ti dal,
vykroč novým životom, nech nájdeš, čo ti vzal.