Kategória: Nezaradené

Zrodila zem prašnú púšť, či chcem alebo nie. Ja poddať sa mám? Slobodu zaň dám, len počuť ten hlas.

O starých láskach duša si spieva, Srdce chce opäť bezvýhradne milovať, V hlave sa spomienka so spomienkou zlieva, Túžba sa nechce nado mnou zľutovať.

Ako živou vodou pokropená je myšlienka zachytená rukou na kúsku listu. Pod patronátom väzby uložená, všetkým hlavám otvorená, slúžiaca, skúsenosťou opradená. Často sklamaná – opustená.

Ako vták si lieta slobodne, gladiátor ktorý v aréne bojuje. Uzrie naň, chce lietať podobne, zatiaľ nepriateľovi vzdoruje.

Človek čoho si súci? Človek máš vôbec seba rád? A čo tvoj život tlejúci? Si spokojný alebo žiješ pocitom zrád?

Plápolajúci ohník zachveje sa v povetrí vánok na sile naberie anjel ma ochranou poverí a pod krídla zoberie

Nastane čas, keď zabudneme. Na všetko, čo je nám známe. Všetko stratí svoju cenu, tak ako život, tak aj smrť.

Na každom javisku každý svoju rolu hrá. Na každej ceste človek cestuje sám či sa len zdá? každý známi nacestách skúsenosti dáva. Akonáhle je nepotrebný tak len zdiaľky máva.

Túžim s tebou synchronizovať, byt na jednej lodi, na jednej vlnovej dĺžke po ľadovej spŕške prežívať „parallel universe“.

Tam niekde v tme sa skrýva šťastie. Vidíš ho? …ja nie. Pocit prázdna vo mne rastie, A ty nemáš ani zdanie. Že už je tma.