Oheň a tieň

Vystihuje predstavy…

Sladké to zvonenie ukončí muky srdca zas,
na očiach smiech usídli sa, vykúka spod rias.
Si tam, dotkla som sa ťa, display číslo ukáže,
šťastný pocit je to, teší ma, čo prenos dát dokáže.

Tieňom sa ťa dotýkam, náhle si už len môj,
v objatí sa strácaš, chceš, viem, že nezvádzaš boj.
Jak dve neznáme v cudzej rovine sa stretáme,
ty ypsilon, ja ix, v bode El, ktorý len my poznáme.

Poddajný si, jak tvárna hmota, mením si tvoj tvar,
chýba mi len málo, zazrieť pritom tvoju tvár.
Tieňom tvojim som, tesne spätým, už od rána,
dotýkam sa tela tvojho, nie som veľká neznáma.

Len nocou tmavou, tou len ľahko zbavíš ma sa,
svetlo je môj pán, ja tieň za chrbtom ukrývam sa,
deň ma síce zraňuje, jak slabý tieň sa javím,
no v ohni kozuba silniem, tvojim telom sa plazím.

Tak chcel by si ma objať v tieni umelého svetla,
dotýkať sa pokožky v ohni planúceho tepla?
Zažni nočnú lampu, náhle sedím vedľa teba –
dotýkam sa tela tvojho, a viac ti už netreba…

Tak neboj sa ma, ani ja tieň nebojím sa svetla.
Keby bála som sa, teba ešte bych` nestretla.
Otoč kreslo v ktorom sedíš, tvárou pozri v oheň,
teplom objímem ťa, citom, ktorý si mi hoden.

Pozdvihnem ťa vyššie hore nad oblaky samé až,
tam dýchať budeš ľahšie, tam nepôsobí zemská tiaž.
A v dušu tvoju skleslú vdýchnem nový život, chceš?
Tak usmej sa mi konečne, veď vieš, že len to smieš.