Nevinno

Čítal som si raz jednu knihu,
bola taká ako ty, vtedy zhaslo svetlo, videl som len tmu.
Cítil som stále kroky,
budú ďalšie moje nočné morí, ktoré mám po každé roky.

Ocítam sa v svojho svedomí
nie si náhodou tu, pri mojej vôli ?
Blúdil som stále okolo svojej osi,
úplne som zabudol priniesť ty té kvety,

prepáč neuvidíme sa som bosí.
Kde je moja matka zem,
keď mieriť treba k tebe,
v tichom vánku sa je počuť jemný zvuk huslí, z druhej strany počujem “ poď späť, patríme k sebe „.

Osud nám berie, medze našich úsudkou,
čítal som si tu knihu, kronika našich poznatkov.
Cítim stale té iste kroky,
bojím sa tak isto, ako keď mám nočné mori.

Ocítam sa v svojho svedomí
nie si náhodou tu, pri mojej vôli ?
Snažím sa nájsť svoje správnu cestu,
síce viem že nikde cesty nie su.