28. júna 2009

Uhol pohľadu

Od Liduš

O tom, že každý máme svoju pravdu…

Si len samá horkosť a si len samý žiaľ,
„pánom“ svojim tak lapený v ošiaľ.
V rokoch svojich si, no ešte nezrelý.
Hnev rozdávaš za to, že sme nesmeli
stavať spolu vzdušné zámky tvoje.
Rozštiepení pre slová sme dnes vo dvoje.

Na chladný postoj prstom ukazuješ.
Pre horúce slová tie sa mi sťažuješ.
Len slzy a plač. Hnev nech sa zrač!
Nepoznám ťa, no poznávam, čo si zač.
Hrôza pri tom stláča srdce v hrudi,
krv pomaly zráža sa, už ani neprúdi.

Že pochopenie vraj máš, mi vysvetľuješ,
slová pýtaš, no hneď už aj to ľutuješ,
ale potom div sa dive divúci
čuduješ sa, že nie si pre mňa súci.
Nuž kto počúvať by chcel, počul by,
že slová tvoje neznejú v akordoch hudby.

Ja nehovorím len, abych` slová márnila,
cestou sama kráčať chcem, som pochopila.
Že ty to zmeniť chceš, mi nestačí.
Neočarí ma to, že si sa mi vtlačil.
Stačí iba vzhliadnuť na tvoje slová
a hneď každý pochopí, kde ukryla sa zloba.

Tak vraj načo o láske si píšem?
Nuž jednoducho preto, že to smiem.
Viem, že veľa podôb má, to rešpektujem.
Nesťažujem sa, ba ani nešpekulujem.
Je to proste tak, či sa mi páči a či nie,
vezmem si jej toľko, koľko súdené mi je.

A čo sa teba týka, nuž vyznal si sa.
Ale čo ja vlastne chcem, to pýtal si sa?
Nuž veru áno, možno aj to snáď,
nečakajúc` odpoveď, veď musel si sa báť.
Že som nie ti povedala, to si asi nepočul.
Veď načo, keď nehľadím ti do očú…

Smiechom si sa zabával na odpovedi,
ženy sú ver nikto, no možno pri spovedi…
Slovo áno značí nie a nie áno naopak,
tak asi pomýlil si si výrok môj nevdojak.
Možno nie, možno málo dôrazná som bola,
je to za mnou, nevŕtajme sa v tom dookola.

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes