Sila vôle

O skúškach života…

Zrazu znenazdajky opýtal sa ma môj život,
či spoznala som na ceste svojej beznádej.
Pýtal sa raz, a potom zas, a nie veľmi milo,
no len skúšal ma. Až potom život dostal dej.

Ťažkou rukou osudu objímal ma v pleciach,
silou vôle tlačil rozum k bezbrehému múru,
surovo tak do očí vrážal poznania mi pečať,
lámajúc` hrdosť, až v očiach vyschli slzy studu.

Len bezduché telo, miesto očí tmavé uhlíky,
no srdce, ten chladný a zatvrdnutý kameň,
chránené tak, odrážalo bolesť a všetky vzlyky,
necítilo nič, už ani radosť, zhasol očí plameň.

Výkriky umierajúcej duše, lež v živom tele,
kto by hľadal silu tam, kde je samá krehkosť?
A stratená viera, či nádej, tie života činitele,
blúdili v mori strachu, hľadajúc`dlhovekosť.

Aký veľký prázdny priestor zrazu smie byť,
keď sa náhle strácaš v sebe samej zlomená.
Len krehké žily udržujú život, ešte smieš žiť,
lebo rovnica poznania nikdy nie je nemenná.

A Beznádej? Krutá vládkyňa nášho Strachu?
Čo strachom svojim ovláda náš krehký život?
Ovláda len toho, čo ostal ležať vo víre prachu.
Zložila som skúšku teda, náhle, jasne, náruživo.