Poznáš ma

Na ceste nie si sám

Za ruku ma vedieš stále vpred,
šepkáš slová – o tom pochýb veru niet,
deň rozjasníš svetlom i keď padá dážď
a v srdci vzplanie oheň, čo spáli všetku zášť.

Ostýchavosť skrývaš teda veľmi zle,
a brániť sa mi neprislúcha – to mizne,
s vierou vkladám ruku v tvoju dlaň
s plachosťou jemnou, akú má len laň.

Nuž čo, poznáš ma a ja spoznávam teba,
nebojím sa výšok, strach mi nie je treba,
posilni ma vierou, len daj mi dych
a dokážem ti, že som hoden skutkov tých.

Jak sladká hudba znejú tvoje slová
veď šepkáš ich neustále, stále znova,
pokojom plníš srdcia bôľom vyčerpané,
i keď už dávno tušíš, čo sa s nimi stane.