Nemohla som viac
…keď je to zo srdca…
Dala som ti všetko, už nemala som viac,
smutné oči tvoje i tak však ešte zostali.
Dala som ti toľko, koľko mohol si si priať,
dušu s telom spätú, zo srdca vrúcne chtiac`,
lebo čas už dozrel a i my sme práve dozreli
na to, aby duše mohli sa nám spolu smiať.
Však zavrela som dvierka tajnej komnaty,
tak chrániac` kruto svoje krehké územie.
Dotknúc` sa duše, diktujúc` ti, čo sa smie,
zneistel si mi, prestal si byť stále usmiaty,
v očiach pýtal si sa, čo k tomu ma ženie,
aby dala som ti svoje všetko, a zároveň nie.
Tak pýtal si sa a ja dala som ti odpoveď,
už tušíš, možno vieš, čo pred tebou ukrývam.
Zdá sa ti to čudné, viem, a to veľmi mrzí ma,
lebo city k tebe sú dnes veľmi hlboké, veď
po tom túžil si, viem, hoc` sa na to nepýtam.
Len tíško vedľa stojím a ani zima nemrazí ma.
Ako by aj mohla, keď pri mne stojíš blízko,
duša s dušou splieta smelé svoje dávne sny.
Zvráskavené srdce narástlo mi vo veľký zvon,
oči vnímajú len teba a okolie veľmi hmlisto,
zrazu život môj dávny zdá sa mi tak čudesný,
keď chaoticky žijem a vôkol mňa je práve zhon.
Tak zviazaná som citmi, čo vyšli z tvojich očí,
keď prizrela som sa bližšie v ich hĺbku modrú.
Vzdialená hneď zásadám i samej skutočnosti,
dychtiac` po novom živote, ktorý sa mi zračil.
Súď ma, ak silu máš, že povahu nemám dobrú,
vzdiaľ sa odo mňa, vzdaj sa mojej spoločnosti.
Nemôžeš, viem, presne tak, ako ani ja nesmiem,
len radostným smútkom objímaš môj svet,
s boľavou vážnosťou, ktorou k sebe pútam ťa,
mlčky sľubujúc` ti splnenie tajného priania, viem.
Tak skúsim k tebe kráčať oproti, k tebe vpred,
nech splní sa ti sen, čo snívaš, keď objímam ťa.
Len ma nechaj dýchať, daj mi ešte chvíľu čas,
nech pozbieram si sily zraneného vtáčaťa,
aby potom vzlietnuť smel si so mnou spolu
k nebeským výškam, dušou slobodný zas.
Odpútam ťa od osudových rán, čo tlačia ťa,
veď osudná som žena, teda dokážem to, znovu.
Ja môžem a trochu ťa budem súdiť. Niečo v tej básni je, ale mám aj isté (vážne) výhrady. Nemeň účelovo slovosled (kvôli rýmu) i keď je to jednoduchšie, pôsobí to archaicky. Vyhýbaj sa rýmom typu ťa – ťa, ma – ma (hofmanínom). Ideálne nie sú ani rými dobrú – modrú, skutočnosti – spoločnosti. Problém je v tom, že všetko ľahké zvyčajne za veľa nestojí. Skús popracovať na technike rýmu – hľadať ťažšie a krajšie. Napríklad aby sa rýmovali rôzne slovné druhy (sny – čudesný). Inak sa mi to páči. Veľa úspechov. kily
Dakujem, beriem na vedomie, určite porozmýšľam, keď budem v kľude. Liduš