Nabudúce

Pre tichú spomienku

Dážď padá ticho na suchú zem,
ktovie, či tebe zmýva telo?
Slzami smútku objímam sen,
to všetko, čo srdce rozochvelo.

Nepovieš nikdy: „Ako mal som ťa rád!“,
len s úsmevom, čo vykúpil bolesť
ostávaš hlbšie, ako posledný pád
Rímskeho času, ktorý zlomila lesť.

Nevdýchneš vôňu, nezdvihneš zrak,
tak ako smiem čítať ti riadky?
Prirýchlo si pobral sa, nechal to tak,
môžem ťa privolať na slovíčko spiatky?

Plameňom sviece, čo sprevádza krok,
slovíčkom duše, čo trhá mi srdce,
a hoci už plní sa bolesti rok
spomienka ostáva. „Tak nabudúce!“