Labutie krídla

Po čom vlastne túžime…

Bože, objím ma v svojej náruči,
jemnosťou peria krídiel labutích,
kolíš ma, keď hlava sa mi zatočí,
múdrosťou slova v knihách ukrytých.

Nedovoľ. aby zhaslo svetlo jediné,
čo vedie ma tmou sveta bezprávia,
by neklesla duša v tele ukrytá
na kolená, keď sa s tebou rozpráva.

Prosím, dodaj mi silu rozumieť
bytostiam, čo vo svete zblúdili,
a rozvíjaj lásku, nech nezhynie
ten krehučký cit, s ktorým sme sa zrodili.

Čas všetko v tele zahojí
sfúknutím lístia jesene,
a len jediná vec nás odzbrojí:
poznanie, že si v nás a my v tebe.