Keď v ohni teplo sa stráca
Aj na vzťah sú potrební dvaja.
Keď zhasína oheň a teplo pomaly sa stráca,
neviň, prosím, druhú stranu, že nenašla odvahu,
lebo i to sa stáva, potom márna je to práca,
že mýlil si sa, darmo i máš tvrdohlavú hlavu.
Darmo živíš oheň, keď teplom nehreje,
len popáliš si srdce, zatvrdne ti cit,
tak pochop konečne, zaraz, hneď, že láska netleje
v srdci mojom a začni život svoj už žiť.
Lebo tak je, kde niet dreva, oheň zhasína
a márne dúchaš v plameň, len víriš prach
a láska tvoja, hoc` je láskou – dusí ma,
zviera srdce, dušu, usídlil sa v nich už strach.
Nevynucuj, čo nepatrí ti, nebuď ako dieťa,
vieš, že názor nezmením, platia dávne slová,
že láska je cit slobodný, len preto hviezdy svietia.
Ty dávno zrelý si, hľadaj v sebe pokoru, znova.
Aby na sklonku života, čo si k tebe hľadá cestu,
uzrel si svetlo, čo len pre teba bude svietiť,
aby počuť si smel, keď hovoriť bude, že cez tú
strastiplnú púť prešlo pre teba. Až potom smieš žiť.