Kamenný žiaľ

Keď už slová nemajú váhu

Ležíš si v posteli, na očiach máš tmu,
ten koho hľadáš ťa nechal, samú,
zmätok ti vládne, na duši máš tieň,
slzami zmývaš si pokožku preň.

Nič sa už nevráti, všetko vzal čas,
smútok i radosti, spomienky v nás,
úsmev sa vytratil, stuhla ti tvár,
do očí vliezol si kamenný žiaľ.

Nikdy už nepovie: „Jak mal som ťa rád!“,
so starosťou v srdci podá niekoľko rád,
všetko už odvial čas do spomienok,
z duše v nás zostáva len ten plamienok.