Dvaja

Čo všetko sa môže udiať jednej tmavej noci.

Uprostred tmavej noci dve svietidlá.
V tom zaleje ich ticho objatia.
Hlboké, krehké, nekonečné ticho.
A ich nehybné telá
načúvajú tej hudbe súzvuku.
Dve telá, jedna myseľ, jedna duša.
Dve srdcia, a predsa jedno.
No bijúce sťa zvon na poplach.
Krv valí sa telom sťa vodopád.
Zdá sa, že už nič nezastaví tú túžbu.
Túžbu veľkú, priam nekonečnú.
V tom stretnú sa pery v horúcom bozku,
a uhasia tú túžbu.
Pokoj, ticho znovu v duši je,
to láska zrodila sa. Ticho ako vánok.
Tí dvaja však už iní sú.
Neskôr v izbe letmý dotyk.
Zrazu pohľady sa spoja,
znovu ticho objatia.
Hlboké, no nie krehké ticho
a ich telá opäť načúvajú súzvuku.
Jedna myseľ, jedna duša a jedno telo.
To láska naplnila sa.
Prudko, ako jarný dážď.
Tí dvaja však už dávno iní sú.