Čo smieš

Hranice, ktoré udržiavajú krehkú lásku

Ubolenú hlavu utíš pohladením vlasov.
Láskavým dotykom vstúp v krajinu nehy,
svetielkom nádeje zohrej chladivé pery,
tým povedať smieš viac, než mnoho slov.

Pohľadom jasným, čo ukrýva mnoho tepla,
postojom nezištným, nevezmeš, keď nedáš.
Silou paže ochrancu privinieš, no i sa vzdáš,
pristúpiť bližšie ku mne smieš, i ostať vedľa.

Prijať nežne nehu lásky mojej pokorne smieš.
Vychutnať si okamihy šťastia súzvuku tiel,
zazrieť mäkkosť pokožky v odraze svetiel
nočných, ukrývajúc` ostych, tak to snáď tiež.

Vlhkosť tej pery tak nádherne teba žiadúcej,
vábivou vôňou zmyselných ladných krokov,
mučivých myseľ upriamenú do výšky bokov
neuhasiteľnou páľavou tak náhle vzplanúcej.