V drevenej lavici sedím, pohľadom smerujúcim z okna von. Kladiem si otázku, či sama seba ešte vôbec verím a či má zmysel ďalej veriť svojim snom.
Tak veľmi túžim byť vtákom a nechať sa unášať, slobodným vzdušným tlakom. Tak veľmi by som chcela len rozprestrieť krídla a letieť tak veľmi by som o svete ľudí, nič nechcela vedieť.
Na vankúš padajú slzy šťastia a radosti, slzy smútku a každodenných starostí, do tmy sa ticho rozhostí, keď padajú slzy možností.
Pre sny, pre tie nenaplnené. Pre nádej, čo stratila sa v diaľ. Pre vieru, ktorú som mal tak rád. Pre teba, čo spoznal som a nezabudnem kým tu budem stáť.
Kde je tá, tá ktorú milujem, To ty si tá, ktorú veľmi chcem, Ako mám, mám si ťa získať, Veľmi ťa chcem v náručí stískať.
Nepriniesol si mi nič, bolo to vo mne. Nepotešil si ma, tá radosť tam už bola.
Ty si ten dôvod, pre ktorý sa smejem, keď vidím Tvoju tvár a blízko Ťa mám.
Milujem ťa a pritom ťa nenávidím. Chcem ťa držať v náručí, no mám strach. Chýbaš mi a cnie sa mi po tvojom hlase. Srdce volá o pomoc a nevie kadiaľ ísť.
Cítiť, ako život tečie pomedzi prsty a nie a nie sa zachytiť, ani o kúsok zdrapu, či kúsok hmlistý, čo aj tak prefrčí mi cez prsty.
Najnovšie komentáre