otázka jediná
vo víre všedných dní…
Denná búrka zahalila siluetu ducha,
stíchlo slovo. Stíchlo, a srdce búcha…
pre toho, kto v prietrži tých ťažkých mračien
zahalený do snov v tom tichu prázdnom sa našiel…
Zrýchlený tep diktuje rozbúchaným srdcom
tepnám v tele a prúd krvi v tom prihorúcom
toku svojom sa pýta všetkých vôkol žíl
– otázku jedinú: vieš načo si tu žil?
nadherne impulzivne..
nech sa dari dalej tvorit, toto bol velmi mily a podareny pokus…
je to super